Akí ľudia bývajú v tomto meste ?
Akí ľudia bývajú v tomto meste ?
Spýtal sa pútnik muža, ktorý sedel pred bránou do mesta.
A akí bývali v meste odkiaľ si prišiel?
Vieš, v mojom meste boli ľudia k sebe zlí. Ubližovali si klamstvami a ohováraním. Závideli si a boli sebeckí. Takí boli ľudia v mojom minulom domove. Preto som od nich odišiel!
No asi Ťa nepoteším, povedal muž z brány. Ľudia v tomto meste sú rovnakí.
O nejaký čas sa objavil ďalši pocestný a položil mužovi v bráne rovnakú otázku:
Akí ľudia žijú v tomto meste?
A akí bývali v meste odkiaľ si prišiel?
Ľudia v mojom meste? Sú to láskaví ľudia, dokážu si navzájom pomáhať, ochraňujú jeden druhého. Veľa sa smejú a doprajú si navzájom. Stále ich budem mať rád!
Nemusíš sa báť, rovnakí ľudia žijú aj v tomto meste.
Celý rozhovor si vypočul malý chlapec. Prekvapený sa spýtal muža z brány:
Prečo si na rovnakú otázku odpovedal dvakrát úplne opačne? Ktorému z tých dvoch si klamal?
Neoklamal som ani jedného z nich. Pretože to ako sa nám žije na tom ktorom mieste, záleží hlavne na nás. Ak na ľuďoch hľadáme to zlé, vedz, že to určite nájdeme. Veď nikto nie je bez chyby. No ak sa na ľudí okolo seba dokážeš pozrieť s láskou, potom aj ich chyby dokážeš trpezlivo prehliadnuť a vidíš dobrotu, ktorá je v ich srdci.
Tento svet nie je vďaka Pánu Bohu čiernobiely. A ani žiaden človek nie je len zlý alebo dobrý. Len na Tebe záleží, či dokážeš na ľuďoch hľadať tie dobré vlastnosti. A taký potom môže byť aj Tvoj život.
Akí ľudia žijú v Tvojom meste?
Autor: Jana Tabačková, duchovná
Hodnota Daru
Štedrý večer. Elenka, päťročné roztomilé dievčatko, sa na tento deň tešila rovnako ako mnoho iných detí. Veď predsa po večeri sa budú rozdávať darčeky. Ibaže tento štedrý večer bol pre Elenku ešte trochu inak mimoriadny. To preto, že aj ona mala darček. Pre svojho otecka. Jej otecko totiž veľa pracoval a často musel odchádzať aj do zahraničia. A Elenke vtedy strašne chýbal. Ale keď prišiel domov- to bola zábava! A tak si pre neho Elenka pripravila prekvapenie.
Konečne nastal ten čas. Všetci si posadali k stromčeku a začali si postupne, jeden po druhom rozbaľovať darčeky. Až pod stromčekom zostala už len jedna krabička. Elenka ju zobrala a podala oteckovi. „To je pre Teba“ , povedala hrdo. Postavila sa oproti nemu a dychtivo sledovala jeho prekvapenie. Otecko zobral do ruky krabičku v ktorej mala Elenka zvyčajne poukladané svoje sponky do vlasov, potiahol nešikovne uviazanú stužku a otvoril krabičku… „ Ale veď tu nič nie je! Nezabudla si do nej niečo vložiť?“, spýtal sa pobavene svojej dcérky. Zobral si ju na kolená a začal vysvetľovať: „ Vieš, moje zlatíčko, nepatrí sa darovať niekomu prázdnu krabičku“, začal láskavo. Elenke sa v jej veľkých očkách zaleskli slzičky. „ Ale nevidíš,“ povedala tíško, „vložila som do nej svoje božteky. Je ich tam tisíc, nie milión!!! Vždy, keď si tu nebol, tak som ich tam starostlivo vkladala.“ Skočila na zem a utekala do svojej izbičky.
Otec prekvapene a zahanbene šiel za ňou. Silno a dlho ju objal. „ Prepáč, neuvedomil som si, že tie najkrajšie darčeky sú neviditeľné. Nič vzácnejšie som nikdy nedostal. Ďakujem Ti, si môj poklad.“ Od tej chvíle našla krabička plná božtekov čestné miesto na otcovom nočnom stolíku.
Prešiel nejaký čas a chvíľková nepozornosť vodiča stála život toto krásne dievčatko. Po jej smrti ešte omnoho viac, si otec chránil krabičku, ktorú dostal v ten štedrý večer od dcérky.
Vždy keď sa cítil slabý, bezmocný, keď nevedel ako ďalej, keď mu problémy prerastali cez hlavu …, vtedy otvoril krabičku a vybral z nej jeden božtek, spomínajúc si pritom na lásku, s akou ich Elenka do nej vkladala.
Naučili sme sa žiť vo svete matematiky. Počítame, rátame. Myslíme si, že všetko hodnotné sa dá kúpiť, nahmatať, zobrať do ruky. Ale nie je to tak.
Tie najvzácnejšie dary sú neviditeľné.
Preto si vážme každú chvíľu keď môžeme byť s ľuďmi, ktorých nám Pán Boh daroval. Oni a chvíle s nimi sú ten najkrajší dar.
Autor: Jana Tabačková, duchovná
