88. ŽALM
Ženeva 1562
Ó, Pa – ne môj-ho spa – se – nia,
Te – be vy-zná-vam svo – je mu – ky
a vo dne, v no-ci spí-nam ru – ky,
mod – lím sa, pl – ný trá – pe – nia.
Mod – lit – ba k Te-be v pla-či stú – pa:
nech Tvo-ja po – moc nie je skú – pa!
2. Mám dušu mdlú, som stýraný,
môj život ocitol sa v prázdne,
tam, kde len úzkosť v hlase zaznie.
Mám tvár tých, čo šli do jamy,
tam, kde je tma, hoc deň je jasný.
Akoby vo mne sily zhasli.
3. V podsvetí som len s mŕtvymi.
Čaká ma už len umieranie
jak v bitke po hlbokej rane.
A mŕtvi? Ticho nad nimi.
Spadol som do chladného tieňa,
kde je len tma a hĺbka nemá.
4. Pohltila ma Tvoja zlosť,
jej prívaly ma pokorili.
Vzdialil si tých, čo sú mi milí,
som pre nich len jak ošklivosť.
Som väzeň, niekto pomôže mi,
keď nečistý som, znetvorený?
5. Zúfalstva v očiach plno mám,
pre zbedačenosť chradnem, Pane.
K nebesiam dvíham obe dlane
a ruky k Tebe vystieram.
Urobíš zázrak pred mŕtvymi?
Vstanú, aby Ťa oslávili?
6. Kto pri hroboch, tam dole až,
kde nikto nie je, kto ohlási,
že verný si a milosť nám dáš,
kto, Pane, kto to vysloví?
Či vie sa, kde tma kryje kosti,
o Tvojich divoch, o milosti?
7. Volám Ťa z prahu svitania
a ranná prosba predchodí Ťa.
No nejdem k ránu ako víťaz,
Tvoj hnev ma naspäť zaháňa.
Prečo ma, Pane, zavrhuješ
a predo mnou tvár zahaľuješ?
8. Hľa, hyniem už od mladosti,
napospas daný jame smrti.
Bezradného ma hrôza škrtí
a desím sa jej horkosti.
Všetka tá hrôza neslýchaná
ma vohnala až do mlčania,
9. jak príval vôd ma zalieva
po celý deň a zamkne kruhom.
Lúčim sa s láskou, milým druhom,
temnota stúpa, prečnieva.
Stratil som všetkých z Tvojej moci.
Dôveru šepkám do tmy noci.
V. Kučera