57. ŽALM
Ženeva 1562
Ó, zmi – luj sa, môj Bo-že, na-do mnou,
pri-chá-dzam k Te-be s pros-bou ú-prim – nou.
Du – ša mi všet – ku ná-dej v Te-ba vkla – dá;
tieň Tvo-jich krí-del je mi o-chra – nou,
než pre-jde sú – že – nie, čo na mňa pa – dá.
2. Na Najvyššieho volám prosebne,
On dielo za mňa koná účelne.
Boh z nebies tak pre moje zachovanie
z potupy hriešnych hneď ma vytrhne,
mne pravdu zjaví tým a zmilovanie.
3. Duša je mocou levov zovrená,
svojimi protivníkmi súžená,
čo ako ostré meče majú zuby,
no nádej nebude mi zmarená,
keď pravicu mi Boh dá, tak ich zhubí.
4. Vyvýš sa, Bože, až nad nebesá,
zvýš slávu svoju, nech zem zaplesá.
Hoc hriešni na cestu mi siete kladú,
koho Ty podoprieš, ten neklesá,
do svojej jamy oni sami spadnú.
5. Môj Bože, duša je mi hotová
vyspievať opäť všetko odznova,
aby Ti na česť harfa, lutna zneli.
Viem, láska Tvoja, tá je premnohá,
všetkým to vravieť ústa by mi chceli.
6. Ó, jak je Tvoja milosť veliká
a pravda oblakov sa dotýka!
Môj Bože, vyvýš sa až nad nebesá,
nech Tvoja sláva všetko preniká,
nad slávou Tvojou celá zem nech plesá!
F. Šebesta