42. ŽALM
L. Bourgeois
A – ko ži – vú vo-du hľa – dá
tak Ťa, Bo – že môj, vždy žia – da
je – leň smä – dom trá – pe – ný,
mo – ja du – ša v sú – že – ní.
A – ko vo – du smäd-ná zem,
tak Ťa ja po – tre – bu – jem.
Ke – dy moc – nú ru-ku, Pa – ne,
zja – víš nám vo svo – jom chrá – me?
2. Chlebom sú mi moje slzy
a duša sa žaluje.
Svet sa smeje mojej núdzi,
pýta sa: „Kde Boh tvoj je?“
Smutnú dušu vylievam,
lebo už nechodievam
k Sionu so spevom chvály,
k Tebe, v pravde neskonalý.
3. Prečo smútiš, duša moja,
prečo ten plač, bôľny sten?
Dúfaj, rany sa ti zhoja,
Boh sa ohlási v tvoj deň.
Darca tvojho spasenia
žiaľ na radosť premieňa.
Dobrorečiť budem Jemu,
Bohu svojmu presilnému.
4. Vravím Bohu, svojej skale:
Prečo na mňa zabúdaš?
Nepriateľ ma trápi stále,
osočuje zas a zas.
Sťaby kosti lámal mi,
tak som ním pohŕdaný.
S úškľabkom sa na mňa díva:
„Kdeže sa ten tvoj Boh skrýva?“
5. Mnohé vlnobitia Tvoje
valia sa zo všetkých strán.
No keď zdvihneš oči svoje,
viem, že spásu v Tebe mám.
Nesmierna je Tvoja moc,
včas mi prídeš na pomoc.
Naveky Ťa budem chváliť,
ako svojho Boha sláviť.
6. Prečo, duša, strápená si,
prečo si nepokojná?
Čakaj, Boh sa ti ohlási,
On pre teba radosť má.
Iste príde na pomoc,
spasiteľnú zjaví moc,
zarmútenú myseľ zhojí,
naveky ma upokojí.
M. Rafajová