107. ŽALM
Ženeva 1542
Sláv – te vždy Hos-po – di – na a
vzdá-vaj-te Mu česť; je dob – rý, pri-po-
mí – na spa – se – nia svoj-ho zvesť.
Vy, kto-rých vy – kú – pil, z vý-cho-du,
zo zá – pa – du a cez púšť zhro-
maž – dil, po – zba-vil smä-du, hla – du.
2. Do mesta na bývanie
On viedol priamo ich.
A duše zomdlievané
osviežil vo dňoch zlých.
Vyvádzal z temnosti
väzňov, zo smrti mrakov,
div je to milosti
pred ľudských synov zrakom.
3. Bronzové brány láme,
závory železné.
Len blázon sa sám klame
a pokrm odmietne.
Ak volá v súžení,
och, zachráň ma, môj Pane,
tak vyslobodenie
z úzkosti je mu dané.
4. Pán slovo, ktoré sľúbil,
dal synom človeka,
vyrve ich zo záhuby,
v chorobe nenechá.
Nech chvály s obeťou,
so spevom prinášajú
a s vďačnou pamäťou
o skutkoch rozprávajú!
5. Na vodách loď kto vodí,
na morských hladinách,
ten skutky Pána vidí
i divy v hlbinách.
Vlny sa vzdúvajú,
hneď k nebu loď sa vznáša,
hneď hĺbka ťahá ju,
bez vlády prepadá sa.
6. Zvolajú vtom na Pána,
On búrku utíši,
hrozba vĺn nevídaná
umĺkne v zátiší.
Sú plavci veselí,
breh vytúžený kynie,
div Boží videli,
sláva Ti, Hospodine!
7. Nech ľud tam, kde sa zíde,
Pána vyvyšuje,
kto medzi starších príde,
nech Ho oslavuje!
Mení pramene vôd
na suchú zem, až syčí,
a žehná každý plod
na poli, vo vinici.
8. Pán taktiež vládcom hriešnym
potupu nechá niesť
a dáva blúdiť pyšným
na púšti bezo ciest,
no biednych nevinu
z útrap On vyzdvihuje
a núdznych rodinu
jak stádo rozmnožuje.
9. Úprimní keď to skúsia,
rozveselia sa tým.
Neprávosť zavrie ústa
potupným mlčaním.
Len múdry na to dbá
a mnohú milosť Pána
ho učí modlitba;
milosť, čo je nám daná.
S. Verner