106. ŽALM
Ženeva 1542
Nech sláv – ne ha – le – lu – ja znie
Pá – no – vi, le – bo dob – rý je
a več-ne tr – vá mi-losť Je – ho.
Kto vy – lí – či však ne-smier-nu
moc Hos-po-di – na ne-bes – ké – ho?
Kto vzdá Mu chvá-lu ne – zmer – nú?
2. Šťastní sú tí, čo bedlivo
a podľa súdov pravdivo
tu spravodlivo žijú stále.
Tvoj ľud je Tebou vedený;
tiež na mňa pamätaj aj ďalej
vo veľkom svojom spasení!
3. V svojej daj láske prebývať
a dobré veci užívať,
tešiť sa tiež s vyvolenými!
Veď my sme všetci zhrešili,
chúťkami neraz svojvoľnými
s otcami sme zablúdili.
4. V Egypte naši otcovia,
keď prišli Tvoji poslovia,
divy Tvoje nerozpoznali,
keď si nič z Tvojej milosti
vo svojom srdci nechovali,
len reptali zo spurnosti.
5. Pán v svojom mene pomoc dal,
moc Jeho aby každý znal,
i more vyschlo, zmizlo kdesi.
Tu ľud Bohom vykúpený
tak po priepasti prešiel peši
a nepriateľ bol zničený.
6. No Pána, čo sa zjavoval,
ľud v pamäti neuchoval,
na radu Jeho nečakali.
Zajatí svojou žiadosťou,
na púšti Pána neprestali
pokúšať svojou hriešnosťou.
7. Dával Pán, čo si žiadali,
no Jeho hnev tiež poznali
a vzbura bola potrestaná.
Keď proti vodcom hromžili,
otvorila sa zeme brána
a plamene ich spálili.
8. Pod Chórebom keď vzdávali
česť modle, ktorú zlievali,
a uctievali teľa zlaté,
Boh chcel ich trestať v prísnosti,
no Mojžiš v svojej prosbe svätej
naklonil Pána k milosti.
9. Ďalej ísť odopierali,
dôveru v Boha nemali,
do Egypta sa vrátiť chceli.
Pán preto prisahal im hneď,
že v hneve svojom ich rozdelí
a nik ich nespojí už späť.
10. Vždy ďalšie modly mávali,
modlárstvom Boha hnevali
a Boh ich musel trestať znova.
Pri vodách sváru reptali,
až Mojžiš riekol prudké slová;
do horkosti ho dohnali.
11. Tak Bohu boli neverní,
v krajine svojej bezbožní.
Aj deti modlám obetujú,
krv prelievajú nevinnú,
pohanským modlám posluhujú,
nechali v zemi poškvrnu.
12. Pán plný hnevu, prísnosti
na svoj ľud za tie hriešnosti
zošklivil dedičstvo si svoje.
Inému dá ho národu
a zlostné nepriateľské voje
im vezmú danú slobodu.
13. Ten ľud na Boha volal zas.
Pán vypočul ich kriku hlas,
pamätlivý svojich zmlúv s nimi.
Vtom sklonil sa a z ľútosti
zakročil divmi preveľkými,
vyslobodil ich v milosti.
14. Ó, Pane, plný milosti,
chovaj nás v svojej radosti,
zhromaždi rozptýlených znovu,
nech všetci Teba slávime,
spievaním haleluja spolu
vždy Tvoje meno chválime!
F. Šebesta