104. ŽALM
Ženeva 1542
Dob – ro – reč, du – ša mo-ja, Pá-no-vi,
ne – pre-staň vra-vieť Hos-po-di – no – vi:
Si ne-ko-neč – ný v svo-jej mo-hut-nos – ti,
si moc – ný v nád-he – re a ve-leb-nos – ti
a mies-to rú – cha, Pa-ne, svet-lo máš,
ním za-kaž-dým sa krás-ne za-stie – raš
a a-ko stan si, Te-bou o – bý – va – ný,
roz – tia-hol ne – bo pre-div-ne nad na – mi.
2. Paláce svoje klenieš na vodách
a zastiera Ťa oblak po stranách,
keď na perutiach vetra sa vznášavaš
a ako poslov ducha oheň mávaš.
Hľa, Tvoje slovo upevnilo zem –
nehne sa v základoch tam ani sem,
jak rúcho priepasti ju odievali
a vody mnohé nad horami stáli.
3. Na Tvoje veľké, Pane, volanie,
sa vody rozbehli a zľakane
pred Tvojím hromom preč sa ponáhľali
na svoje miesto a tam utíchali.
Tu vystúpili hory vysoké,
tam údolia sa tiahnu široké,
všetko určené miesto zaujalo,
ktoré mu Tvoje mocné slovo dalo.
4. Položil si im medze horských stien,
aby sa nevrátili pokryť zem,
pozná Ťa vzduté more, Pána svojho,
a pridržiava sa rozkazu Tvojho.
V dobrote svojej, Bože odveký,
vypúšťaš cez údolia potoky,
aby sa pod horami rozlievali
a svojou vodou všetko zvlažovali.
5. Ty dážď úrodný zemi daruješ,
z výsosti svojej vrchy zvlažuješ,
aby zem dobro Tvoje dosvedčila,
ovocím Tvojich činov sa sýtila.
Tak naplňuješ srdce radosťou,
keď pokrm dávaš s veľkou štedrosťou.
Ty vyvádzaš zo zeme hojnosť chleba
a štedro dávaš všetko, čo nám treba.
6. Mesiac si, Hospodine, učinil,
tak si čas služieb svojich oddelil;
chceš, aby slnko, keď má, zapadalo
a v istom čase svoj beh dokonalo.
Tu Tvoja dobrá ruka vyhľadá
pokrm a tak ho divej zveri dá.
Keď vyjde slnko a porozhliada sa,
do svojich brlohov sa všetko vracia.
7. A zo spánku keď človek precitne,
pracovať začne hneď na úsvite;
a začínajúc od ranného šera,
zotrvá pri diele až do večera.
Ó, skutky Tvoju slávu zvestujú
a Tvoju veľkosť ľuďom zjavujú.
Múdro sú Tvoje diela učinené!
Všetko, čo robíš, bohatstvom je zeme.
8. Pritom aj more, veľké, priestranné,
nám hlása divy Pánom konané.
V ňom množstvo hávede sa hemží stále
a sú tam tvory veľké, no aj malé.
V ňom veľryba sa voľne pohráva,
svedectvo Tvojej moci vydáva.
A mnohé bárky zbožie prevážajú,
do prístavu sa v búrke ponáhľajú.
9. Čo za Stvoriteľa Ťa uznáva,
to všetko Teba len očakáva,
na Teba s túžbou volá mocným hlasom,
chce, aby si im pokrm dával časom.
A keď im dávaš, vďačne zbierajú,
sýtení všetkým dobrým bývajú.
Ty na pamäti potreby ich mávaš,
ruku im otváraš a všetko dávaš.
10. Keď, Pane, zavše skryješ svoju tvár,
hneď ľakajú sa, strach im silu vzal;
keď odnímaš im ducha, umierajú
a do prachu sa naspäť navracajú.
Keď vysielaš však Ducha života,
zas stvorí ich hneď Tvoja dobrota.
Tak obnovuješ vždy tvár celej zeme
a svojmu ľudu tvoríš nové plemä.
11. Bohu buď sláva, česť a velebnosť
po všetky časy a až na večnosť!
Pána vďačne sláv, okruh sveta celý,
nech zo skutkov sa svojich rozveselí!
Keď Pán sa v hneve pozrie na zem vtom,
zem zachveje sa v strachu preveľkom.
Keď hôr sa dotkne, ihneď všetky horia
a hneď sa trasú, do dymu sa noria.
12. Zaspievam žalm od veľkej radosti
tu, dokiaľ žijem, v tejto časnosti.
Ja svojmu Bohu, dokiaľ žiť mi dáva,
chcem vyspevovať, On je moja sláva.
Ja v Hospodinovi sa veselím.
Kiež neoddá zem hriešnikom a zlým.
Dobroreč, moja duša, Najvyššiemu,
buď haleluja, večná sláva Jemu!
F. Šebesta