102. ŽALM
Ženeva 1562
Vy – slyš ma, ó, Hos-po – di – ne,
nech mi du – ša ne – za – hy – nie,
vy – slyš mo – je vo – la – nie,
sám si mo – je dú – fa – nie.
Pre – do mnou tvár ne – u – krý – vaj,
blíz – ko v sú – že – ní mi bý – vaj,
keď lkám, na-kloň u – cho svo – je,
trúch – lia – ce teš srd – ce mo – je!
2. Dni mi jak dym miznú v diali,
moje kosti oheň páli,
moje srdce uvädlo,
nariekaním vyprahlo.
Telo, hľa, mám vysušené,
vyprahnuté, zúbožené,
som ako vták osamelý,
nocou dňom bdiem po čas celý.
3. Veľa zlého v biede skúsim,
ako popol chlieb jesť musím,
nápoj premieša sa mi
so slanými slzami.
A pre Tvoj hnev, Hospodine,
nemám pokoja už nikde.
Zdvihol si ma, potom zhodil,
deň môj ako tieň sa sklonil.
4. Ty však, ktorý tróniš večne,
sám sa zmiluj nekonečne;
v pravý čas sa k nám skloníš,
Sion zase postavíš.
Taktiež tí, čo Tebe slúžia,
slávu jeho vidieť túžia,
budú Tebou oblažení,
čas až príde ohlásený.
5. To nech je zaznamenané,
všetkým rodom predčítané,
že Pán spasenie nám dal,
lásku nám prejavoval,
videl nás zo svojej slávy
a nebol k nám pohŕdavý,
počul väzňov zoslabnutých,
vyslobodil synov smrti.
6. Na Sione menu Pána
nech je česť a chvála vzdaná,
ty spievaj, Jeruzalem,
na slávu Pánovi len!
Všetky národy a ríše
prichádzajú k Nemu bližšie,
aby do služby sa dali,
Jeho milosť zvestovali.
7. Moju silu si oslabil
a moje dni si mi skrátil,
skloň sa ku mne, ó, Veľký,
Tvoje dni sú naveky!
Skôr, ako si zem založil,
a skôr, než si nebo stvoril,
ten istý si bol, môj Pane,
Tvoja láska neprestane.
F. Šebesta