145. ŽALM
Ženeva 1562
Vy – vy-šu-jem Ťa, Bo-že, si môj Kráľ!
Česť me-nu Tvoj-mu nech je na-ve – ky;
dob – ro – re – čím Ti, spie-vam chvá-lu chvál:
ta – jom – ný, lás-ka-vý si, pre- veľ-ký.
Rod za ro-dom vždy Tvo-je skut-ky chvá-li,
moc Tvo – ju s ve-leb-nos-ťou v slá-ve, krá-se.
Aj ja roz-prá-vať, spie-vať Ti chcem za-se
o prav-de Tvo – jej, a – by sme ju zna – li.
2. Pán, milostivý v svojej dobrote,
zľutováva sa činmi svojimi.
Ja chcem Mu dobrorečiť v čistote,
nech vždy je ctený synmi ľudskými!
Kráľovstva Tvojho odveká je vláda,
nad každým pokolením panovania.
Hospodin drží skľúčeného v dlaniach
a podopiera toho, ktorý padá.
3. Tu nádej všetci v Teba vkladajú,
pokrm im dáš vždy, len čo príde čas,
otváraš ruku, ktorú hľadajú,
a všetko živé sýtiš zas a zas.
Pán nablízku je Jeho vzývajúcim;
vzývam Ho v pravde, chcem len o Ňom svedčiť.
Tak každé telo bude dobrorečiť;
On vždy pomáha Jeho hľadajúcim.
S. Verner