120. ŽALM
L. Bourgeois
Na Pá-na v sú – že – ní som vo – lal,
keď ob-klo-pil ma tieň úz – kos – ti.
On vy – po-čul ma, od – po-veď dal,
nuž, pre-to som Mu vďa-ku vzdá – val.
„O – chráň ma ru-kou spra-vod -li – vou
pred re-čou klam-li – vou a lži – vou,
ja – zy-kom pl-ným pod – los – ti!
Po – teš ma slo – vom mi – los – ti!
2. Vieš, čo ti Pán pridá k žalobe
vždy, keď vedieš reči pochabé,
čím budeš čeliť ľstivej zlobe,
čím strestá lesť a lož, zlé obe?
Strelcove šípy naostrené,
z tetivy prudko vypustené
a uhlie z dreva žeravé,
z borievčia raždie chytľavé!
3. Ó, beda, pútnikom som býval
v Mešechu; radšej som mal ísť preč!
V stanoch Kédára som sa skrýval,
raz blúdil som, raz odpočíval.
Dlho tam žila duša moja
uprostred nenávisti, boja.
O pokoji som mal k nim reč,
lež vojnu priali mi a meč.
V. Kučera