116. ŽALM
Mel. Ž. 74: Nadlho nás, ó, Bože, opúšťaš Ženeva 1562
Mi – lu-jem Pá – na, le – bo On môj hlas
vy – po-čul, mo-je po-kor-né žia-dos-ti.
Na – klo-nil ku mne sluch, keď v dňoch hor-kos-ti
vzý – val som Ho, a o – hlá-sil sa včas.
2. Bôľ smrti obkľúčil ma nanovo,
úzkosti hrobu náhle ma obstáli,
zovretie, smútok ducha mi nastali,
vzýval som stále meno Pánovo.
3. Vysloboď, Pane, prosím, dušu mi!
Boh spravodlivý je a milostivý,
úprimne stráži, je k nám ľútostivý,
pomohol, vidiac, že som strápený.
4. Navráť sa, duša, odpočiň si s Ním!
Veď Hospodin je tvojím dobrodincom,
vytrháva zo smrti verných srdcom
a nohu chráni pred poklesnutím.
5. Tu v zemi živých pred Hospodinom
stále chcem chodiť, Jemu som uveril,
riekol som, Jemu samému sa zveril,
že každý klame svojím jazykom.
6. Čím teraz Bohu odplatiť sa mám
za pomoc preveľkú, za dobrodenia?
Hľa, zdvihnem kalich Božieho spasenia,
budem Ho vzývať, Jemu sa oddám.
7. Sľuby si splním pred ľudom Božím
a rád svoj život dám za obeť Jemu,
smrť verných drahá je oku Božiemu,
do Neho nádej všetku ja vložím.
8. Ty, Pane, služobníka verného
si z hriechu pút pre lásku vyslobodil,
a preto obeť vďaky som Ti zložil;
na splnenie Ti sľubu daného.
9. Tak meno Pána vzývať budem ja,
uprostred chrámu tam v Jeruzaleme.
Do domu Hospodinovho ideme
radostne spievať Ti haleluja.
S. Verner