89. ŽALM
Ženeva 1562
Spie – vať chcem na ve – ky o Bo-žej
niesť po – ko – le-niam zvesť o Je – ho
mi – los – ti,
ver – nos – ti. Z úst znie mi to a mo-
ja reč je prav-de ver – ná: Na – ve – ky
mi-losť Tvo – ja je u – sta-no-ve – ná.
V zá – kla-de spo – čí – va a tr – vá
ne – o-chvej – ne a ver – nosť stá-
la sto – jí a – ko ne-bo pev – ne.
233Document–01.qxd 22.1.2008 10:06 Page 234
2. V zmluve s vyvoleným som tak ustanovil,
prisahal Dávidovi, služobníkovi:
Naveky upevním to, čo je tvoje semä,
a strážiť bude trón Tvoj každé pokolenie.
Nebom Tvojím, Pane, znie Tvoje velebenie
a vernosť vyznáva Ti svätých zhromaždenie.
3. Kto chce podobný byť v oblaku Pánovi?
Zo synov silných bohov Hospodinovi?
Boh v rade svätých sám je obávaný veľmi,
je veľký hrozný Pán a vládne nebu, zemi.
Ó, Bože zástupov, kto Pánom ako Ty je?
Vernosť obklopuje Ťa, pevný kruh Ťa kryje.
4. Pánom si príbojov, vody si pokoril,
tíšiš hrmot vĺn vzdutých, búrky na mori.
Rahaba rozdrvil si, Tvojou rukou padá.
Nepriateľov zničil si! Kdeže je ich vláda?
V ruke máš nebesá a máš aj plnosť zeme,
vesmír si založil a všetko držíš pevne.
5. Tvorcom si severu i južnej diaľavy,
z Tábora, z Chermonu znie hlahol jasavý.
Ruka Tvoja je udatná a plná sily,
pred mocnou pravicou sa v úcte všetko chýli.
Právo, spravodlivosť sú trónu Tvojho stĺpy,
vernosť, milosť Tvoja s Tebou na trón vystúpi.
6. Blažený je ľud, čo Ťa hlasne uctieva,
v svetle Tvojej tváre pred Tebou chodieva.
Plesajú šťastne v mene Tvojom po dlhé dni
pre spravodlivosť Tvoju všetci vyvýšení.
Potešením svojho si ľudu oddaného,
Tvojou priazňou bude vyvýšený roh jeho.
7. Hospodin je štít, On, ktorý nás chrániť mal,
On je náš ochranca, náš izraelský Kráľ.
Štít Pánov nad nami, my pod ochranou jeho,
Boh nám je záštitou údelu pokojného.
Dávno to hovoril sám zbožným vo videní,
zrieť mali jasne cieľ kráľovských zasľúbení:
8. Pomoc som položil na muža chrabrého,
z ľudu ho povýšil na vyvoleného;
Dávida našiel som, hľa, služobníka sily,
olejom svätým bol pomazaný môj milý.
S ním bude moja ruka a aj pomoc stála,
aby ho posilnila, odvahu mu dala.
9. Do pasce nechytí ho podlý nepriateľ
a neponíži ten, kto ponížiť by chcel.
Pred tvárou nevraživca zrazím jeho voje,
nenávistníkom dám v závisti zhynúť svojej.
Vernosť moja bude s ním aj s milosrdenstvom,
vyvýšim jeho roh tiež nad všetkým stvorenstvom.
10. Na more položím moc ruky synovskej,
pod pravicu mu dám i rieky kráľovské.
Volajúc ma, povie On: „Môj otec si!“ vďačne.
„Boh môj, skala, spása je moja dnes i večne!“
Prvorodený je on, pamätajte, králi,
nad tými najvyšší, čo mocnými sa stali.
11. Moja milosť trvá a bude večne s ním,
bude synom mojím milým, vyvoleným.
Moja zmluva jak hrad i v podhradí je pevná,
v tej zmluve stojím tak, že až na smrť je verná.
Dám mu mnoho synov a večne budem s nimi,
trón jeho potrvá i s vekmi nebeskými.
12. Ak tú moju zmluvu opustia synovia,
ak právo nedodržia ako vodcovia,
ak znesvätia moje pravidlá počas vlády,
ak nebudú už dbať na prikázania pravdy,
strestám prútom svojím ich neprávosti činy
a ranou navštívim zlých nositeľov viny.
13. No od neho milosť brať svoju nemienim,
moja vernosť je hrad, stále ju osvedčím,
zmluvu vždy zachovám, nech nie je poškvrnená:
Čo vyšlo z verných úst, je prísaha, nie zmena.
A čo som prisahal, to držím vo svätosti.
Kráľa neoklamem úskokom o vernosti.
14. Rod kráľa Dávida sa stále obnoví
tak ako nový deň pod klenbou oblohy.
Trón jeho svieti mi ako slnko pred tvárou,
jak mesiac jagavý sa zaskvie večnou žiarou.
On je svedok verný a pravdivé sú reči,
že z nebies oblačných, sám nad oblakmi, svedčí.
15. Ty si ho však nechal jak zavrhnutého,
hnev prudko vylial si na pomazaného.
Zmluvu si zrušil sám a zhodil neverného
i s jeho korunou do prachu pozemského.
Múry si mu zbúral i všetky opevnenia,
navôkol sú len rumy, pevnosť rozvalená.
16. Vylúpené bolo, čo možno vylúpiť,
zostal len v hanbe kráľ, akoby nemal štít.
I ruky susedov si zdvihol veliteľsky,
zo všetkých strán znel smiech, výsmešný, nepriateľský.
Nechal si klesnúť meč pred mečom protivníka.
Lež v boji víťazí, kto z boja neuniká.
17. Čisté je v špine už. Žezlo si rozlámal.
Trón jeho na piesku, tam si ho zvrhnúť dal.
Skrátil si mu mladosť jak sen, čo príde ráno.
Hanbu si rozprestrel nad ním, odial ho hanou.
Dokedy, Pane, chceš tvár skrývať? Ustavične?
Má stále horieť hnev jak prudký oheň, prísne?
18. Na mňa sa rozpomeň, môj vek, hľa, uteká.
Na márnosť stvoril si len syna človeka?
Kto muž je statočný a smrťou zabudnutý?
Kto život vytrhne z ničoty mŕtvych ľudí?
Kdeže Tvoja milosť je, Hospodine, dávna?
Kde vernosť prísažná, tá v zasľúbeniach daná?
19. Maj, Pane, na mysli všetky tie potupy:
Nesiem ich na hrudi za mnohé zástupy.
Nesiem ich, služobník, za mnohých služobníkov.
Nimi Ťa zhanili a hana týchto krikov
zmyla Tvoje stopy na Tvojom pomazanom.
Pán nech je žehnaný na veky v pravde! Amen.
V. Kučera