73. ŽALM
L. Bourgeois
Bo – že, si dob – rý k ú – prim – ným
a čis-tým srd – com: žeh-náš im.
Ja som však sko – ro zi-šiel z ces – ty,
len na krok som bol od bo – les – ti.
Zá – visť ma hna-la sle – po vpred
jak v ho-rú – ča – ve kru-tý smäd;
a v záš-ti cu-dzím o – su – dom
svoj vlast-ný ži – vot me – ral som.
2. Videl som šťastie svojvoľných.
Sú, sťaby o súd smrteľných
nemal kto dbať. Žiaľ, to sa stáva.
Hoc stmieva sa, „dosť času!“ vravia.
Vážiť si ľudskú dôstojnosť,
za iných nosiť bremená
a „vziať kríž“ – žiadna ozvena,
vypasení sú viac než dosť.
3. Šperk na ich hrdle – pýcha zlá,
plášť krutosti ich prikrýva.
Hoc oko sotva hľadí z tuku,
na všetko kladú chtivú ruku.
Keď vravia, zo srdca im čpie
zlá myšlienka, zlé násilie.
Tak naduto sa ozýva
reč z hrdla ich vždy hrozivá.
4. Keď svoje ústa otvoria,
slová sa nesú dohora.
Tá panská zvôľa len tam mieri,
do neba letia ich úst strely.
Vracajú sa však na zem hneď,
no jazyk ďalej šermuje
a Boží ľud priťahuje,
sťaby Boh dával odpoveď.
5. Chystajú ľuďom pasce, zvod,
ľud chtivo pije z kalných vôd.
A hovoria mu: „Vie Boh? Tuší?
Počujú Najvyššieho uši?“
Hľa, takíto sú svojvoľní,
v moci a pýche pokojní;
uchrániť si chcú majetky
a takto žiť až naveky.
6. Ja som chcel s čistým srdcom žiť,
v nevine ruky očistiť,
lež celé dni ma tĺkli, bili,
kárali, žialiť prinútili.
Načo to bolo? Darmo snáď,
pre márnosť mal som umierať?
Tak vravieť, hriech len mal by som
a zradil Božích synov dom.
7. Hĺbal som nad tým sám a sám,
oddávajúc sa odmlkám.
Až keď som vošiel do svätyne,
stíchol som, všetko bolo iné.
Zbadal som veci posledné,
cieľ všetkých, údel života.
Zase mi svitla istota:
žiť zo dňa na deň – tak to nie!
8. Neistých som ich videl stáť.
Ó, Pane, dopustíš ich pád!
Hľa, zahynuli zaskočení,
smrť prišla s hrôzou, strach ich mení.
Sú ako vo sne predstava:
sen zmizol, ráno nastáva,
nemyslíš viac už na obraz.
Než vstaneš, už ho odkladáš.
9. Keď srdce v trpkom trápení
až do dna vtedy zhorklo mi,
blázon som bol: pred Tebou, Pane,
jak hoviadko stál naľakane.
Teraz sa nehnem od Teba,
keď do rúk vzal si moju dlaň,
čo povieš, všetko sa tak staň,
než vovedieš ma do neba.
10. Koho by som mal na nebi?
Na zemi koho velebím?
Telo mi, srdce, zhynú vedno,
ale ja o tom viem už jedno:
Skalou je môjho srdca diel,
môj Boh ma oddávna už chcel
viesť k cieľu, ta, kde má svoj dom.
Naveky odpočiniem v ňom.
11. Kto odvrátil sa, zhynul vtom,
vytínaš takých ako strom.
Kto odpadol, k mĺkvote speje,
je, sťaby bol, a predsa nie je.
Ja chcem byť v Tvojej blízkosti,
Pane, si moje dúfanie;
vďačne Ti spievam vyznanie,
chválim Ťa za diel milosti.
V. Kučera